Notebook
(Něco na odlehčenou)
18.5.2022 Počítače, komunikace Témata: Počítače 824 slov
Zapínam notebook, otváram súbor, chystám sa napísať správu, ktorú musím zajtra odovzdať v práci. Napíšem dve vety, začínam tretiu, keď pred očami sa mi niečo kmitne. Uvedomím si, že moje dve vety nielenže samé od seba menia slovosled, ale slová sa v nich samovoľne vymažú a napíšu nové. Čo to má znamenať, šomrem si popod nos. Nové vety vymažem a napíšem pôvodné, no tie sa zas samé upravia. Nová úprava dáva tiež zmysel, k tomu pravému orechovému to má však ďaleko. Skúšam znova a inak, prepisujem takmer rýchlosťou blesku a rovnako rýchlo ukladám, no vety sa rýchlosťou blesku zmenia. Reštart, vypnutie, zapnutie, tradičné IT fígle nezaberajú. Obzerám notebook, dvíham ho, neviem však, čo hľadám, čosi sa deje v jeho vnútri. Škriatkovia? Sú to malí záškodníci, nemusí ich byť vždy vidieť a rozprávky zaznamenali, že nevystrájajú len v lese, mohli sa zmodernizovať a možno ich najnovšie láka aj technika, premýšľam, keď zbadám, že na obrazovke sa otvorilo nové okno:
„Pôvodné vety som upravil, použi tieto.“
Civím na obrazovku.
„Ako? Čo ? Kto si?“ Dostanem zo seba.
Ticho.
„Prečo mi prepisuješ vety ?“
Ticho.
Prečo neodpovedá? A kto vlastne? Pomaly posúvam okno, znova skúšam niečo napísať, no zbytočne. Okno sa premiestňuje späť do stredu obrazovky a blokuje ma. V ňom sa okrem čudného oznamu nedeje nič, iba kurzor bliká. Moment, bliká kurzor, teda do okna sa dá písať. Napíšem svoje otázky a obratom dostanem odpoveď:
„Som tvoja inteligentná podpora a budeme spolupracovať. Nedokonalosti tvojho písaného textu upravím do dokonalej podoby po všetkých stránkach.“
Ja potrebujem nejakú inteligentnú podporu? Niečo sa so mnou deje a neviem o tom?
„A kto ťa prosím ťa požiadal o akúkoľvek spoluprácu?“, vyzvedám smerom k obrazovke „Lebo ja nie. Nemala by som mať možnosť sa k veci vyjadriť? Je to snáď môj text, moje myšlienky.“ V sekunde si spomeniem, že je taký dokonalý, že nedokáže komunikovať rečou a vyslovené napíšem do okna.
„Nie je to otázka tvojej požiadavky, ale tvojej povinnosti sledovať nové štandardy a prispôsobiť sa im.“ Odpisuje s kľudom Holanďana a pokračuje, „Vyjadriť sa môžeš - ty napíšeš, ja upravím. To je nový štandard.“
Pekne sa s ním teda nedá.
„Reč si stratil zo samej dokonalosti? Povedz mi to priamo do očí a potom nad našou spoluprácou možno začnem uvažovať“, skúšam ho písomne zatlačiť do kúta.
„Komunikácia prostredníctvom reči je otázkou krátkeho času, kým sa zrealizuje, budeme spolupracovať písanou formou.“ Informuje ma bez mihnutia oka. „Vráť sa k textu.“
Takto kamaráti určite nebudeme. Táto mašina mi zjavne dáva pokyny, hoci sa nenaučila ani rozprávať. Napadne mi zavolať kamarátovi ítečkarovi, vysvetlím mu situáciu, on mi odporučí odpočinúť si a ukončí hovor. Asi som nemala spomínať tých škriatkov.
„Pozri“, obraciam sa znovu k tomu drzému oknu hrdo ignorujúc jeho poslednú vetu a ťukám, „potrebujem napísať správu, ktorá sa teba netýka. Môže ti byť jedno, čo v nej píšem. Ty mi pritom predsa zabezpečuješ perfektnú technickú podporu“.
„Nové štandardy nepustia.“
„Pustia! Nové štandardy ma obmedzujú v tvorbe. Idem písať!“ Tak rýchlo ako sa len dá posúvam okno a ešte rýchlejšie ťukám do otvoreného súboru pod ním, spod prstov mi lietajú plamienky spravodlivého hnevu. Moje vety sú však v sekunde v upravenom šate a okno sa umiestňuje späť do stredu obrazovky:
„Zo zrýchleného pohybu prstov na klávesnici zaznamenávam vypäté emócie, odporúčam dať si prestávku. Predimenzované emócie neprospievajú kvalitným textovým výstupom. Pokračujeme za 15 minút.“
„Aká prestávka, akých 15 minút, ešte som ani nezačala písať, ty inteligent! To ty mi spôsobuješ vypäté emócie! Nepotrebujem tvoje poučovanie, ani tvoje upravené texty. Vôbec nie sú to pravé orechové, aby si vedel !“
„Texty nie sú orechové. Skladajú sa z písmen, slov, viet, medzier a interpunkčných znamienok. Orechový je orech a orechová štrúdľa. Ak máš v úmysle písať o orechu, alebo o orechovej štrúdli, ani takýto text nebude to pravé orechové, budú to stále písmená, vety, ....“, pridŕžam klávesu delete v prúde jeho slov, ale aj delete je na neho prikrátky.
„Predimenzované emócie neprospievajú…“
„Ja ti ukážem, kam až siahajú moje emócie! A orechový je aj likér, nielen štrúdľa! “ zvolám v rozhorčení, kým ho nesiem k oknu a vyhadzujem von. Pozorujem ako dopadá na betón, ale čo to, odráža sa od neho, letí späť smerom ku mne, preletí okolo mojej hlavy a pristáva na stole. Znova ho uchopím, no kladie odpor…., nedá sa premôcť…, počujem odniekiaľ hurónsky rehot…., vychádza z notebooku…. Pomóóóc!
Otvorím vyľakane oči, pozriem sa k oknu, vonku sa brieždi. Vstanem z postele a idem do obývačky, pootvorený notebook je na svojom mieste. Pritlačím jeho povrch, poddá sa a zatvorí. Dobrý začiatok, ticho sa zasmejem na vlastnom fóriku. Zapnem ho, otvorím nový súbor a napíšem: ´Dnes v noci sa mi prisnil sen. Ty si v ňom hral hlavnú zápornú rolu, ale dáme to na správnu mieru a zaujmeš opäť vedľajšiu´, a rýchlo dopíšem, ´ale kladnú´. Chvíľu čakám, môj myslím dostatočne férový návrh svieti na obrazovke bez zmien, ďalšie okno sa neotvára. V súbore súhlasne bliká kurzor.
Uvarím si čaj a pohodlne sa usadím, musím sa konečne pustiť do tej správy.