Chcem celú Zem + 5% navyše!

Fabian bol celý rozochvený, keď pripravoval svoj prejav na verejné vystúpenie, ktoré sa malo konať na druhý deň. Vždy túžil po prestíži a moci a teraz sa mu jeho sny mali konečne začať plniť. Bol zlatníkom, vyrábal šperky a ozdoby, no postupom času ho táto práca prestala uspokojovať. Potreboval čosi, čo by ho vzrušovalo, nejakú náročnú úlohu a teraz mal pripravený konkrétny plán.

Ľudia od nepamäti využívali barter ako systém výmeny tovaru. Človek zabezpečoval svoju rodinu tým, že uspokojoval všetky jej potreby alebo sa špecializoval v niektorej oblasti. Všetky prebytky, ktoré vznikali pri jeho výrobe, vymieňal za prebytky iných remeselníkov.

Deň jarmoku bol vždy hlučný a prašný, ale jednako sa ľudia oduševnene vítali a tešili z kamarátstva a vedomia spolupatričnosti.

Trh bol vždy miestom veselia, no neskôr bolo tam až príliš veľa ľudí, príliš veľa sporov. Na príjemný rozhovor nebolo času. Preto bol potrebný iný, lepší systém.

Celkovo boli ľudia šťastní a užívali si plody svojej práce. Každá spoločnosť si vytvorila svoju vládu, ktorej úlohou bolo dbať brániť slobodu a práva každého jednotlivca a tiež aby nijaký človek nebol nútený inými robiť čokoľvek proti svojej vôli.

To bolo jediné poslanie vlády a každého vládcu dobrovoľne podporovala miestna komunita, ktorá ho zvolila.

Jediným problémom, ktorý vlády neboli schopné vyriešiť, bol trh. Má nôž hodnotu jedného alebo dvoch košíkov kukurice? Čo má väčšiu hodnotu: krava alebo vagón?... atď.

Nikto nevedel vymyslieť lepší systém.

Fabian oznámil: ”Poznám spôsob, ako vyriešiť naše problémy s barterovým obchodovaním. Ak ho chcete poznať, príďte na zajtrajšie verejné zhromaždenie.”

Na druhý deň sa na námestí konalo veľké zhromaždenie, na ktorom Fabian podrobne vysvetlil nový systém, ktorý nazval ”peniazmi”. Systém vyzeral dobre a ľudia sa pýtali: ”Ako máme začať?”.

”Zlato, z ktorého vyrábam ozdoby a šperky, je vynikajúci kov. Nestráca svoj lesk, nehrdzavie a vydrží dlhý čas. Z časti svojho zlata odlejem mince a každú takúto mincu budeme volať ”dolár.”

Vysvetlil princíp fungovania nového systému a že takéto ”peniaze” sa stanú skutočným prostriedkom výmeny, ktorý bude oveľa lepší a dokonalejší, než bol doterajší výmenný obchod čiže barter.

Jeden z guvernérov sa spýtal: ”A čo keď niekto nájde zlato a začne si vyrábať svoje mince?”

”To by bolo veľmi nepoctivé – pohotovo odpovedal Fabian. ”Iba také mince bude možné používať, ktoré schváli vláda a budú mať na sebe vyrazené zvláštne označenie. Návrh znel rozumne a bolo navrhnuté, aby každý dostal rovnaký počet mincí. ”Ja si však zaslúžim najviac”, povedal výrobca sviečok. ”Každý používa moje sviečky.” ”Nie”, povedali farmári, bez potravy neexistuje život, preto my by sme mali dostať najviac.” A hádka pokračovala.

Fabian ich nechal chvíľu hádať sa a nakoniec povedal: ”Keďže sa neviete dohodnúť, navrhujem, aby každý dostal odo mňa toľko mincí, o koľko požiada. Nebudú žiadne obmedzenia okrem schopnosti splatiť dlh. Čím viac dostanete, tým viac budete mi musieť po roku vrátiť. ”A čo budeš mať z toho ty?” pýtali sa ho ľudia.

”Keďže poskytujem službu tým, že vám obstarávam peniaze, mám nárok na odmenu za svoju prácu. Povedzme, že za každých 100 mincí, ktoré vám poskytnem, mi každý rok, pokým bude trvať dlžoba, zaplatíte 105 mincí. Tých 5 mincí bude mojou odmenou za poskytovanú službu a budem ju nazývať úrokom.”

Zdalo sa, že nikto nepredloží iný návrh a aj odmena 5% sa im zdala celkom rozumná. ”Príďte ku mne budúci piatok a rozbehneme to.”

Fabian nestrácal ani sekundu. Dňom i nocou vyrábal mince a ku koncu týždňa bol s nimi hotový.

Pred jeho obchodom sa ľudia zoradili do fronty a keď si guvernéri mince prezreli a schválili, systém začal fungovať.

Niektorí ľudia si požičali iba zopár mincí pre vyskúšanie nového systému.

Zakrátko zistili, že peniaze sú skvelá vec a onedlho všetko hodnotili v zlatých minciach alebo v dolároch. Hodnota, ktorú pripisovali všetkému, sa nazývala ”cenou” a tá závisela predovšetkým od množstva práce potrebnej na výrobu danej veci. Ak výroba vyžadovala veľa práce a času, cena bola vysoká, ale ak vec bola vyrobená s malým úsilím, jej cena bola dosť nízka.

V istom meste žil Alan, ktorý bol jediným hodinárom. Ceny mal vysoké, pretože zákazníci boli ochotní zaplatiť vysoké sumy za jeho hodinky.

Neskôr začal iný človek vyrábať hodinky a ponúkal ich za nižšiu cenu, aby získal zákazníkov. Alan bol prinútený znížiť svoje ceny a zakrátko ceny všetkých hodiniek klesli, takže obaja hodinári sa usilovali poskytovať najvyššiu kvalitu za čo najnižšie ceny. Tak sa zrodila skutočná konkurencia.

Podobná situácia nastala aj u staviteľov, prepravcov, účtovníkov, farmárov, prakticky v každom odbore. Zákazníci si vyberali vždy to, čo považovali za najlepšiu transakciu, pretože mali slobodu výberu.

Neexistovala nijaká umelá ochrana ako sú napríklad licencie alebo clá, ktorá by bránila ďalším ľuďom podnikať v danej oblasti.

Ich životná úroveň rástla a zakrátko sa ľudia čudovali, ako sa predtým mohli zaobísť bez peňazí.

Na konci roka Fabian opustil svoju dielňu a vybral sa navštíviť všetkých ľudí, ktorí mu dlhovali peniaze. Niektorí mali viac mincí, ako si požičali, čo však znamenalo, že iní ich mali menej, pretože do obehu bol najprv daný iba určitý počet mincí. Tí, ktorí mali viac ako si boli požičali, bez problémov vrátili 100 plus ďalších 5 mincí, ale aj tak si museli znovu požičať, aby mohli ďalej podnikať.

Ostatní si s prekvapením uvedomili, že majú dlh, ktorý nie sú v stave vrátiť. Preto prv, ako im Fabian požičal ďalšie peniaze, vzal si do zálohy čosi z ich majetku a v nasledujúcom roku sa všetci sa snažili získať tých 5 mincí navyše.

Nikto nepochopil, že vlastne – podobne ako ich vlastná krajina - nie sú schopní zbaviť sa dlhu, pokým nevrátia všetky mince, ale aj potom im zostane vrátiť ešte tých 5 mincí za každých 100 mincí, ktoré naozaj neboli nikomu požičané. Nikto, okrem samotného Fabiana, neprišiel na to, že splatiť úrok bolo jednoducho nemožné – pretože dodatočné mince sa nikdy nedostali do obehu, a teda niekto nutne musel byť poškodený.

Je pravda, že aj Fabian občas míňal peniaze na nákupy, ale nebol schopný minúť 5% celej ekonomiky pre seba. Ľudí bolo tisíce a Fabian bol iba sám. Okrem toho naďalej bol aj zlatníkom, čo mu už aj tak zabezpečovalo slušné živobytie.

V zadnej časti dielne mal Fabian trezor a mnohým napadlo, že kvôli bezpečnosti by mohli do neho ukladať časť svojich mincí. Za to si zlatník účtoval malý poplatok v závislosti od množstva uložených peňazí a doby úschovy. Majiteľovi peňazí vždy vydal potvrdenku. Keď človek išiel nakupovať, zvyčajne so sebou zlaté mince nenosil. Namiesto nich dal obchodníkovi jednu alebo niekoľko ”fabianovských” potvrdeniek (podľa ceny kupovaného tovaru ).

Obchodníci tieto potvrdenky uznávali a prijímali ich, pretože vedeli, že si ich u Fabiana kedykoľvek môžu vymeniť za mince. Avšak namiesto vymieňania potvrdeniek za zlato, začali si ich odovzdávať z ruky do ruky. Ľudia mali veľkú dôveru k potvrdenkám – považovali ich za rovnako platné ako mince.

Čoskoro si Fabian všimol, že ľudia iba zriedkakedy žiadajú výmenu potvrdeniek za zlaté mince.

Uvažoval takto: ”Toto zlato mám stále u seba a pritom musím tvrdo pracovať. Nie je to smiešne? Vari nenašlo by sa dosť ľudí, ktorí by ochotne za úroky toto zlato využili? Veď aj tak tu iba nečinne leží v trezore a málokedy si ho niekto vyberá!”

Už nemusím vyrábať mince, keď môžem použiť tie z trezoru.”

“Toto zlato síce nie je moje – ale mám ho u seba a to je najdôležitejšie.

Spočiatku bol veľmi opatrný, požičiaval iba zopár mincí, na krátky čas a aj to iba iba vtedy, keď bol skalopevne presvedčený, že mu ich dlžník vráti včas.

Ale postupne sa stával čoraz odvážnejším a požičiaval čoraz väčšie množstvá.

Jedného dňa sa obrátili na neho so žiadosťou o vysokú pôžičku. Fabian navrhol: “Namiesto toho, aby ste nosili pri sebe všetky tieto mince, môžete tie peniaze uložiť u mňa a ja vám vystavím niekoľko potvrdeniek v hodnote týchto mincí.”

Dlžník súhlasil a odišiel s hŕbou potvrdeniek. Klient získal pôžičku, ale zlato ani na sekundu neopustilo trezor. Keď zákazník odišiel, Fabian sa od radosti rozosmial. Vlk sa nažral a ovca ostala celá. Mohol teda ”požičiavať” zlato a pritom stále ho mať vo vlastníctve.

Známi, neznámi, priatelia, nepriatelia – všetci potrebovali peniaze, aby mohli realizovať svoje podnikateľské plány – a vždy, keď mohli dokázať, že sú schopní vrátiť dlh, dostali potrebnú pôžičku. Jednoduchým vypísaním potvrdeniek bol Fabian schopný požičiavať oveľa vyššie sumy než bola hodnota zlata v trezore, a pritom nebol ani vlastníkom tohto zlata. Všetko bolo bezpečné, pokiaľ sa skutoční majitelia nehlásili o svoje zlato a bola zachovaná dôvera ľudí.

Viedol si účtovnú knihu, v ktorej evidoval dlhy a úvery každého dlžníka. Ukázalo sa, že tento biznis spojený s požičiavaním peňazí, bol naozaj veľmi lukratívny.

Jeho spoločenské postavenie rástlo takmer tak rýchlo ako jeho bohatstvo. Stal sa váženým človekom, vzbudzujúcim úctu. Jeho názory vo finančných otázkach boli považované takmer za prorocké slová.

Zlatníci z iných miest sa začali zaujímať o jeho aktivity a jedného dňa sa vydali k nemu na návštevu. Vysvetlil im, čo robil, ale veľmi im zdôrazňoval, aby to zachovali v tajnosti.

Ak by sa ich plán prezradil, skrachoval by celý systém, preto sa zlatníci dohodli, že vytvoria tajnú alianciu.

Zlatníci sa vrátili do svojich miest a začali fungovať tak, ako ich Fabian naučil. Ľudia aj u nich začali prijímať potvrdenky ako rovnocenné zlatu a mnohí ich odovzdávali na bezpečnú úschovu do trezorov rovnako ako mince. Keď jeden obchodník chcel zaplatiť druhému obchodníkovi za tovar, jednoducho vypísal príkazový lístok, v ktorom dal pokyn Fabianovi, aby tento presunul peniaze z jeho účtu na účet druhého obchodníka. Na korekciu čísel na oboch účtoch stačilo Fabianovi niekoľko minút.

Tento systém sa stal veľmi obľúbeným a príkazové lístky o prevode peňazí sa nazývali ”šeky”.

Raz neskoro v noci sa zlatníci z rôznych miest znova tajne stretli a Fabian im prezradil svoj nový plán. Nasledujúci deň bolo zvolané stretnutie so všetkými vládnymi predstaviteľmi a Fabian im povedal: ”Potvrdenky, ktoré vydávame, sa stali veľmi populárne. Nepochybne väčšina z vás ich používa a sami konštatujete, že sú výhodné.” Vládni predstavitelia prikývli na znak súhlasu ale v duchu premýšľali, v čom je problém. ”Nuž k veci”, pokračoval, ”niektoré potvrdenky sú falošné, pretože ich vydávajú podvodníci. S tým sa musí prestať.”

Vládni predstavitelia sa vyľakali. ”Čo máme urobiť?” spytovali sa. Fabian odpovedal: "V prvom rade navrhujem, aby štát si vyhradil monopol na tlač nových potvrdeniek. Bude ich tlačiť na špeciálnom papieri s veľmi komplikovaným obrázkom a každú potvrdenku potom podpíše hlavný guvernér. My zlatníci radi zaplatíme všetky náklady na tlač, pretože tak ušetríme množstvo času, ktorý trávime pri vypisovaní potvrdení".

Vládni predstavitelia si povedali: Našou úlohou je chrániť občanov pred podvodníkmi a myslíme si, že táto rada je dobrá.” Preto schválili tlač nových potvrdeniek, ktoré dostali názov - ”bankovky”.

”Druhým problémom je to, - pokračoval Fabian –”že niektorí ľudia ťažia zlato a vyrábajú vlastné zlaté mince. Navrhujem, aby ste vydali zákon, ktorý by prikazoval každému, kto objaví zlato, aby ho odovzdal štátu. Samozrejme, že za to dostanú bankovky a mince.

Návrh vyzeral dobre a tak bez veľkého váhania dali vytlačiť veľké množstvo novučičkých bankoviek. Každá bankovka mala na sebe vytlačenú určitú hodnotu – 1 dolár, 2 doláre, 5 dolárov, 10 dolárov atď. Nepatrné náklady spojené s tlačou bankoviek uhradili zlatníci.

Bankovky sa oveľa pohodlnejšie nosili a čoskoro ich akceptovalo aj obyvateľstvo. Napriek ich popularite sa však nové bankovky a mince používali iba pri 10% všetkých transakcií. Záznamy ukázali, že 90% transakcií sa realizovalo prostredníctvom šekov.

Teraz sa pustil do druhej časti svojho plánu. Až doposiaľ ľudia platili Fabianovi za úschovu svojich peňazí. Aby do svojho sejfu prilákal ešte viac peňazí, Fabian ponúkal, že vkladateľom bude platiť úrok vo výške 3% zo sumy ich vkladu.

Väčšina ľudí bola presvedčená, že Fabian požičiaval dlžníkom ich peniaze za úrok 5%, takže jeho zisk predstavoval rozdiel 2%. Okrem toho ľudia boli presvedčení, že dostať 3% je oveľa lepšie než platiť za úschovu peňazí.

Objem úspor rástol, zapĺňal ďalšie sejfy.

Ak by v takomto prípade nebolo k dispozícii dostatok peňazí, ľudia by hneď pojali podozrenie, najmä keď na svojich vkladných knižky poukazovali na vysoké sumy, ktoré predtým vložili. Okrem toho, za každých 900 dolárov, ktoré Fabian požičiaval, pričom osobne vypisoval šeky, mohol požadovať úrok až 45 dolárov, čiže 5% z 900 dolárov. Keď sa mu dlh spolu s odpovedajúcim úrokom vrátil čiže 945 dolárov, 900 dolárov bolo stornovaných v stĺpci dlhov a Fabian si ponechal úrok vo výške 45 dolárov. Preto veľmi ochotne platil úrok 3 doláre za každých vložených 100 dolárov, ktoré nikdy neopustili jeho sejfy. To znamenalo, že za každých 100 dolárov, ktoré mal v depozite, bol schopný dosiahnuť 42%-ný zisk, pričom si väčšina ľudí myslela, že Fabian zarába iba 2%-ný zisk. Rovnako si počínali ostatní zlatníci. Vyrábali peniaze z ničoho niekoľkými ťahmi pera a potom za to inkasovali úroky.

Zlatníci nerazili nové mince, ale vláda tlačila bankovky, razila mince a odovzdávala ich zlatníkom na distribúciu. Jediným Fabianovým nákladom bol drobný poplatok za tlač bankoviek. Napriek tomu zlatníci vytvárali peniaze vo forme úveru a ešte brali aj úrok. Väčšina ľudí bola presvedčených, že emisiu peňazí zabezpečuje vláda. Taktiež sa domnievali, že Fabian im požičiava peniaze, ktoré niekto iný predtým vložil, ale bolo veľmi zvláštne, že pri poskytnutí pôžičky nedochádzalo k znižovaniu vkladov. Keby si všetci vkladatelia zrazu chceli vybrať svoje vklady, podvod by bol okamžite odhalený.

Všetko prebehlo v poriadku, ak klient požadoval pôžičku v bankovkách alebo v minciach. Fabianovi stačilo iba vysvetliť vláde, že nárast počtu obyvateľov a nárast výroby vyžaduje väčšie množstvo bankoviek a vláda ich za nízky poplatok dala vytlačiť.

Jedného dňa prišiel k Fabianovi na návštevu istý bystrý muž. Povedal mu: “Tento úrok je nespravodlivý.” Za každých 100 dolárov, ktoré požičiavate, žiadate vrátiť 105 dolárov. Tých 5 dolárov navyše nikdy nebude možné splatiť, pretože ony proste neexistujú.”

Farmári vyrábajú potraviny, priemysel vyrába tovar, atď. ale vy vyrábate iba peniaze. Predpokladajme, že v celej krajine existujú iba dvaja obchodníci a my ich všetkých zamestnávame. Od oboch si požičiame po 100 dolároch, na mzdy a materiál minieme 90 dolárov a nám zostane zisk vo výške 10 dolárov (náš príjem). To znamená, že celková kúpna sila je 90 dolárov + 10 dolárov krát 2 čiže 200 dolárov. Aby sme vám však pôžičku splatili, musíme predať celú svoju produkciu za 210 dolárov. Ak jeden z nás bude mať šťastie a predá celú svoju produkciu za 105 dolárov, ten druhý môže dostať nanajvýš 95 dolárov. (Ak je celková kúpna sila 200 dolárov a jeden z obchodníkov dostane 105 dolárov, potom v rukách zákazníkov ostane iba 95 dolárov, ktorými budú môcť zaplatiť druhému obchodníkovi.) Okrem toho časť tovaru sa nemôže predať, pretože neexistujú peniaze, ktorými by bolo možné zaň zaplatiť.

Obchodník vám bude dlhovať 10 dolárov a túto čiastku bude môcť splatiť iba keď si znovu požičia. Je to nemožný systém.”

Muž pokračoval: “Mali by ste teda vydať 105 dolárov, t.j. mne 100 dolárov a sebe 5 dolárov na útraty. Takýmto spôsobom bude v obehu 105 dolárov a dlh bude možné splatiť”.

Fabian si ho pokojne vypočul a nakoniec povedal: “Finančná ekonomika je, mladý muž, veľmi komplikovanou záležitosťou, ktorá si vyžaduje dlhé roky štúdia. Dovoľte mi, aby som sa o tieto záležitosti staral ja a vy sa starajte o svoje. Musíte sa stať produktívnejším, zvyšujte svoju výrobu, znižujte svoje náklady a buďte lepším obchodníkom. Ja vám v tom budem vždy ochotne pomáhať.”

Muž odišiel, ale Fabianove slová ho nepresvedčili. S Fabianovými operáciami čosi nebolo v poriadku a tento človek cítil, že mu Fabian nedal priamu odpoveď.

Väčšina ľudí však Fabiana rešpektovala – “Je to odborník, ostatní sa určite mýlia. Pozrite, ako sa krajina rozvinula, ako vzrástla výroba – určite sa máme lepšie.”

Aby mali obchodníci z čoho zaplatiť úroky z pôžičky, museli zvyšovať ceny. Robotníci sa sťažovali, že ich platy sú príliš nízke. Zamestnávatelia odmietali platiť vyššie mzdy tvrdiac, že by ich to zruinovalo. Farmári nemohli za svoje produkty dostať spravodlivú cenu. Gazdinky nariekali, že potraviny sú pridrahé.

Napokon niektorí začali štrajkovať, čo dovtedy bolo čosi neslýchané. Iných chudoba úplne zdeprimovala a ich priatelia a príbuzní si nemohli dovoliť pomáhať im. Väčšina si prestala všímať ozajstné bohatstvo všade okolo nich – úrodnú pôdu, obrovské lesy, nerasty či stáda dobytku. Títo ľudia už mysleli iba na peniaze a stále sa im zdalo, že ich majú málo. Tento systém však nikdy nespochybňovali. Boli presvedčení, že štát má všetko pod svojou kontrolou.

Niekoľkí dali dokopy svoje prebytočné peniaze a založili “úverové” alebo “finančné” spoločnosti. Takýmto spôsobom mohli získať 6% alebo aj viac, čo bolo lepšie než 3%, ktoré platil Fabian, ale mohli požičiavať iba tie peniaze, ktoré vlastnili – nemali tú zvláštnu moc umožňujúcu vytvárať peniaze z ničoho - obyčajným zápisom číslic do kníh.

Keďže tieto finančné spoločnosti začínali znepokojovať Fabiana a jeho priateľov, rýchlo založili niekoľko vlastných spoločností. Vo väčšine prípadov skúpili iné spoločnosti ešte skôr než stačili rozvinúť svoju činnosť. Čoskoro sa všetky finančné spoločnosti ocitli v ich rukách alebo boli pod ich kontrolou.

Ekonomická situácia sa stále zhoršovala. Robotníci boli presvedčení, že ich šéfovia príliš veľa zarábajú. Šéfovia tvrdili, že ich pracovníci sú veľmi leniví a nepracujú dostatočne poctivo celý deň. Každý obviňoval každého. Vláda nebola schopná predložiť riešenie a okrem toho sa ukazovalo, že najakútnejším problémom je boj s rastúcou chudobou.

Odštartovali projekty sociálnej starostlivosti a boli prijaté zákony, ktoré nútili ľudí do nich prispievať. To mnohých nahnevalo – verili totiž v zastaranú predstavu o vzájomnej pomoci na základe dobrovoľnosti.

“Tieto zákony sú legalizovaná lúpež. Zobrať niečo človeku proti jeho vôli bez ohľadu na účel, na ktorý sa má použiť, predstavuje obyčajnú krádež.”

Ale ľudia sa cítili bezbranní a obávali sa, že ak nebudú platiť, zavrú ich do väzenia. Tieto projekty dávok sociálnej starostlivosti priniesli určitú úľavu, ale zakrátko sa problém vynoril znova a bolo treba viac peňazí na jeho riešenie. Náklady na takéto systémy sa stále zvyšovali a zároveň rástla aj štátna byrokracia.

Väčšina vládnych predstaviteľov boli statoční muži, ktorí sa snažili zastávať svoju funkciu čo najlepšie. Neradi žiadali peniaze od ľudí a naostatok im nezostalo nič iné, iba si požičať peniaze od Fabiana a jeho priateľov. Nemali ani potuchy ako budú dlh splácať.

Štát bol nútený prebrať tieto činnosti na seba. Učitelia, lekári a mnohí ďalší sa stali štátnymi zamestnancami.

Iba málo z nich dosiahlo uspokojenie zo svojej práce. Dostávali síce slušný plat, ale stratili svoju identitu. Stali sa drobnými kolieskami v obrovskom stroji.

Neexistoval priestor pre osobnú iniciatívu, za mimoriadne úsilie sa im dostávalo iba minimálne uznanie, ich príjem bol fixný a k úprave platu a služobnému postupu dochádzalo iba vtedy, keď nadriadený odišiel na dôchodok alebo zomrel.

V zúfalstve sa vládni predstavitelia rozhodli, že vyhľadajú Fabiana a požiadajú ho o radu. Považovali ho za veľmi múdreho človeka a budil dojem, že vie ako riešiť záležitosti okolo peňazí. Vypočul si všetky ich problémy a nakoniec odpovedal: “Mnohí ľudia si nevedia riešiť svoje vlastné problémy – potrebujú niekoho, kto by to urobil za nich. Určite budete súhlasiť, že väčšina ľudí má právo, aby boli šťastní a mali zabezpečené základné veci pre svoj život. Veď jedno z našich najdôležitejších porekadiel hovorí: “Všetci ľudia sú si rovní, nie?”

Nuž jediným spôsobom, ako prinavrátiť rovnováhu všetkým veciam, je odobrať prebytočné bohatstvo bohatým a dať ho chudobným. Začnite zdaňovať. Čím viac niekto má, tým viac bude musieť platiť. Vyberajte dane od každého človeka podľa jeho schopností a rozdávajte každému podľa jeho potrieb. “Školy a nemocnice musia byť bezplatné pre tých, ktorí si to nemôžu dovoliť ...”

Predniesol im dlhú plamennú reč plnú veľkých ideálov a zakončil ju slovami: “A nezabudnite, že mi dlhujete peniaze. Požičiavate si u mňa už dlhú dobu. Ale ja vám chcem pomôcť a preto súhlasím, aby ste mi platili iba úroky. Istinu necháme ako nesplatený kapitálový dlh a vy mi budete platiť iba úroky.”

Vládni predstavitelia odišli a bez toho, aby sa dôkladnejšie zamysleli nad reálnosťou Fabianových koncepcií, zaviedli odstupňovanú daň z príjmu – čím viac zarobíš, tým vyššia bude tvoja daňová sadzba. Nikomu sa to nepáčilo, ale človek mal iba dve možnosti: buď bude platiť dane alebo ísť do väzenia.

Obchodníci boli znovu nútení zvyšovať svoje ceny. Robotníci žiadali vyššie platy a nútili zamestnávateľov buď bankrotovať alebo nahrádzať ľudí strojmi. To spôsobilo ďalšie zvyšovanie nezamestnanosti a prinútilo štát zavádzať ďalšie projekty sociálnej starostlivosti a zvyšovať sociálne dávky.

Aby sa mohla v niektorých odvetviach priemyslu udržať zamestnanosť, boli zavedené clá a ďalšie ochranné mechanizmy. Niektorí ľudia si začali klásť otázku, či cieľom výroby je vyrábať tovar alebo udržiavať zamestnanosť.

Keď sa všetko naďalej zhoršovalo, snažili sa regulovať platy, ceny a nakoniec úplne všetko. Štát sa snažil získať viac peňazí prostredníctvom dane z obratu, dane zo mzdy a z iných daní. Ktosi si všimol, že bochník chleba pri ceste od farmára pestujúceho pšenicu až ku gazdinke, obsahuje viac ako 50 druhov daní.

Rodičia si už viac nemohli dovoliť platiť učiteľov za výučbu svojich detí. Nemohli si dovoliť platiť lekárom. Aj prepravcovia bankrotovali jeden za druhým. a tak Fabian mohol na každých 100 dolárov v bankovkách a minciach, ktoré mal u seba v depozite, požičiavať 200 dolárov, 300 dolárov, 400 dolárov niekedy až 900 dolárov. Musel byť ostražitý, aby neprekročil pomer deväť ku jednej, pretože jedna osoba z desiatich požadovala svoje úspory v hotovosti.

Objavili sa “experti” a niektorí z nich sa dostali do vlády ale po čase každý takýto “expert” musel odstúpiť, pretože takmer nič nedokázal, okrem toho, že dane podrobil “reštrukturalizácii”, avšak celková daňová zaťaženosť zakaždým vzrastala.

Fabian začal vyžadovať splácanie svojich úrokov, na čo bol potrebný čoraz väčší podiel z daní.

Potom začali vznikať politické strany – ľudia sa začali hádať, ktorá skupina guvernérov by vedela najlepšie vyriešiť ich problémy. Handrkovali sa o jednotlivé osobnosti, idealizmus, povesť politických strán čiže všetko možné okrem reálnych problémov. Mestské rady sa začali dostávať do problémov.

V jednom meste výška úrokov z dlhu prevýšila dane, ktoré boli vybraté v danom roku. V celej krajine suma nesplatených úrokov ustavične rástla – a nesplatený úrok bol zaťažovaný ďalším úrokom.

Postupne sa veľká časť skutočného bohatstva krajiny dostala do rúk Fabianovi resp. jeho priateľov-zlatníkov a tým s ňou sa zvýšila kontrola nad ľuďmi. Táto kontrola však ešte nebola úplná. Fabian a jeho priatelia vedeli, že situáciu dovtedy nebudú mať pevne v rukách, pokiaľ každá osoba nebude pod kontrolou.

Väčšina ľudí, ktorí nesúhlasili so systémom, mohla byť umlčaná finančným tlakom alebo vystavená verejnému výsmechu. Preto Fabian a jeho priatelia skúpili väčšinu denníkov, televíznych a rozhlasových staníc a starostlivo si vyberali ľudí, ktorí v nich pracovali. Mnohí z nich mali úprimnú snahu zlepšiť tento svet, ale nikdy nepochopili ako sú zneužívaní. Ich riešenia sa vždy zaoberali iba následkami problémov, nikdy však ich príčinami.

Existovalo viacero novín: jedny boli pravicové, druhé ľavicové, jedny boli pre pracujúcich, jedny pre manažérov, atď. Nezáležalo na tom, ktorým novinám si veril, dokiaľ si sa nezačal zamýšľať nad reálnym problémom.

Fabianov plán bol takmer pred svojím zavŕšením– celá krajina bola voči nemu zadlžená. Mal pod kontrolou aj to, o čom ľudia rozmýšľajú, a to prostredníctvom vzdelávania a massmédií. Ľudia boli schopní myslieť si iba to a veriť iba tomu, čo im on diktoval.

Keď má človek viac peňazí než je schopný utratiť pre svoje potešenie, čo by ho ešte tak mohlo nadchnúť? Pre tých, ktorí majú mentalitu vládnucej triedy, odpoveďou je moc – surová moc nad ostatnými ľudmi. Do masmédií a do vlády sa dostávali idealisti, ale pre ozajstnú kontrolu Fabian vyberal ľudí s mentalitou vládcov.

Väčšina zlatníkov sa vydala touto cestou. Poznali, čo to je vlastniť obrovské bohatstvo, ale tento pocit ich však už neuspokojoval. Potrebovali výzvu, nové emócie a ich najnovšou zábavou sa stala moc nad masami.

Boli presvedčení, že sú lepší než ostatní. “Vládnuť je naše právo a naša povinnosť." Masy nevedia, čo je pre nich dobré. Potrebujú, aby ich niekto viedol a usmerňoval. Vládnuť je naše prirodzené právo.”

Fabian a jeho priatelia zlatníci vlastnili mnoho bank požičiavajúcich peniaze. Samozrejme, boli v súkromnom vlastníctve a mali rôznych majiteľov. Teoreticky si konkurovali, ale v skutočnosti úzko spolupracovali. Keď sa im podarilo presvedčiť niekoľkých vládcov, založili inštitúciu nazvanú Centrum peňažných rezerv, čo vlastne bola centrálna banka. Na to dokonca nepoužili ani svoje vlastné peniaze, ale vytvorili úver krytý časťou vkladov ľudí.

Táto inštitúcia bola vonkajšou fasádou systému regulujúceho emisiu peňazí a vzbudzovala dojem, že ide o činnosť, ktorú vykonáva vláda. Napodiv však členom jej predstavenstva sa nemohol stať nijaký člen vlády ani štátny zamestnanec.

Vláda si prestala požičiavať priamo od Fabiana, a začala využívať systém dlhopisov Centra finančných rezerv. Garanciou bola predpokladaná výška daňových príjmov v nasledujúcom roku. To bolo presne v súlade s Fabianovým plánom – odpútať podozrenie od seba a vzbudiť dojem, akoby šlo výlučne o operáciu štátu. Pritom však stále všetko riadil zo zákulisia.

Takto Fabian mal nepriamo v hrsti vládu, ktorá bola nútená poslúchať ho na slovo. Chvastal sa: “Nechajte ma, aby som mal pod kontrolou peniaze štátu a bude mi jedno, kto tvorí zákony.” Bolo teda absolútne ľahostajné, ktorá skupina vládcov bola zvolená. Fabian mal pod kontrolou peniaze, krvný obeh štátu.

Vláda sa takto dostávala k peniazom, ale každá pôžička bola zaťažená úrokom. Štát míňal čoraz viac peňazí na sociálnu starostlivosť a na sociálne dávky a zakrátko začal mať problémy so splácaním úrokov, nehovoriac o splácaní istiny.

Našli sa však ľudia, ktorí sa kládli otázku: “Peniaze je predsa systém vytvorený človekom. Nedal by sa tak prispôsobiť, aby ľuďom slúžil a nie vládol nad nimi?” Týchto ľudí však bolo čoraz menej a ich hlasy zanikali uprostred bláznivej honby za úrokmi, ktoré fakticky neboli v peňažnej forme vytvorené a teda neexistovali.

Vlády sa striedali, názvy politických strán sa menili, ale hlavné politické smerovanie pokračovalo bez ohľadu na to, ktorá vláda bola “pri kormidle”. Fabianov vytúžený cieľ bol každý rok bližšie. Ľuďom politika už nič nehovorila a prestali sa o ňu zaujímať. S vypätím posledných síl platili dane a viac by už neboli schopní. Vtedy dozrel čas pre záverečný Fabianov ťah.

10% peňažnej zásoby bolo ešte vo forme bankoviek a mincí. Tie bolo treba odstrániť takým spôsobom, aby to nevyvolalo podozrenie. Pokiaľ ľudia používali hotové peniaze, mohli kupovať a predávať tak ako chceli – ešte stále mali do istej miery vlastný život pod kontrolou.

Nosiť pri sebe bankovky a mince nebolo veľmi bezpečné. Šeky neboli akceptované za hranicami miestnej komunity. Preto sa hľadal výhodnejší systém. Fabian opäť našiel riešenie. Jeho organizácia vydala každému človekovi malú plastickú kartu s menom, fotografiou a identifikačným číslom.

Kdekoľvek sa klient predstavil s takouto kartou, majiteľ obchodu sa spojil s centrálnym počítačom, aby si skontroloval platobnú schopnosť klienta. Ak bola v poriadku, osoba mohla nakupovať, čo len chcela, a to až do určitej výšky.

Spočiatku mohli ľudia vynakladať na úver iba malú sumu a ak túto splatili do jedného mesiaca, nemuseli platiť nijaký úrok. Pre námedzne pracujúceho človeka to bolo skvelá vec, ale čo si s tým mohol počať podnikateľ? Musel nainštalovať stroje, vyrábať tovar, platiť zamestnancom mzdu, atď., predať všetok svoj tovar a až potom mohol vrátiť požičané peniaze. Ak meškal s platením, za každý mesiac musel zaplatiť úrok vo výške 1,5% z dlžnej sumy, čo predstavovalo až 18% ročne.

Obchodníci nemali inú možnosť ako pripočítať tých 18% k predajnej cene. Tieto dodatočné peniaze (18%) však neboli nikomu požičané. Obchodníkov v celej krajine postavili pred neriešiteľnú úlohu – z každých 100 dolárov, ktoré si požičali, museli vrátiť 118 dolárov – pričom tých 18 dolárov navyše nebolo nikdy vytvorených.

Fabian a jeho priatelia ešte viac zvýšili svoju spoločenskú reputáciu. Považovali ich za vzory serióznosti a bezúhonnosti. Ich vyjadrenia k problematike financií a ekonomiky boli prijímané takmer s posvätnou úctou.

Pod ťarchou stále sa zvyšujúcich daní skolabovalo mnoho malých firiem. Na vykonávanie rôznych činností boli nevyhnutné rozličné povolenia, takže firmy, ktoré sa ešte držali nad vodou, považovali tieto podmienky za veľmi tvrdé. Fabian vlastnil a mal pod kontrolou všetky veľké spoločnosti so stovkami pobočiek. Zdanlivo si síce navzájom konkurovali, avšak on ich mal všetky pod kontrolou. Nakoniec všetci konkurenti boli prinútení opustiť svoje podnikanie. Inštalatérov, tesárov, elektrikárov a väčšinu ďalších malých odvetví stihol rovnaký osud – pohltili ich Fabianove gigantické firmy, nad ktorými ešte k tomu držal štát svoju ochrannú ruku.

Fabian sa usiloval, aby jeho plastické platobné karty úplne nahradili bankovky a mince. Jeho plán bol taký, že keď sa z obehu stiahnu všetky bankovky, ďalej budú môcť fungovať už iba firmy a obchodné spoločnosti využívajúce počítačový systém platobných kariet.

Počítal s tým, že niektorí ľudia skôr či neskôr stratia svoju kartu a nebudú môcť nič kupovať ani predávať, až kým znovu neprejdú previerkou a nedostanú nový preukaz totožnosti. Preto potreboval zákon, ktorý by mu umožňoval maximálnu kontrolu, zákon, podľa ktorého by musel mať každý človek svoje identifikačné číslo vytetované na svojich rukách. Číslo by bolo možné vidieť iba pod špeciálnym svetlom, napojenom na počítač. Každý počítač by bol na napojený na výkonný centrálny počítač, takže Fabian by vedel o každom človeku úplne všetko.

Mimochodom, termín, ktorý používa svet financií na pomenovanie tohto systému je “frakčné rezervné bankovníctvo”.

Tento príbeh je samozrejme vymyslený.

Ale ak ste dospeli k záveru, že je znepokojujúco blízky pravde a chceli by ste sa dozvedieť viac o ľuďoch podobných Fabianovi, dobré je začať štúdiom aktivít anglických zlatníkov v 16. a 17. storočí.

Napríklad banka Bank of England začala svoju činnosť v roku 1694. Kráľ Viliam Oranžský bol v dôsledku vojny s Francúzskom vo finančných ťažkostiach. Zlatníci mu “požičali” 1.2 milióna libier (na túto dobu nepredstaviteľne veľkú sumu) pričom ju podmienili týmito podmienkami:

a. Výška úrokovej sadzby musela byť 8%. (Netreba zabúdať, že Magna Charta jednoznačne hovorila, že požadovanie alebo vyberanie úroku sa trestá smrťou).

b. Kráľ musel dať zlatníkom licenciu pre banku, ktorá im umožňovala poskytovať úvery.

Až dovtedy všetky ich operácie vydávania potvrdeniek na sumy vyššie než mali vo svojich depozitoch, boli úplne protizákonné. Táto licencia toto legalizovala.

V roku 1694 získal Wiliam Patterson kráľovskú licenciu, ktorá umožnila zriadenie centrálnej banky Bank of England.

Citácie:

Encyclopaedia Britannica, 14. vydanie – “Banky vytvárajú úver. Bolo by chybou myslieť si, že bankový úver je vytvorený z peňažných vkladov nachádzajúcich sa v bankách. Banková pôžička sú peniazmi navyše, ktoré obiehajú v spoločenstve.”

Lord Acton, predseda Kráľovského súdu, 1875 - “Zápas, ktorý prebieha už celé storočia a ktorý sa bude musieť skôr alebo neskôr definitívne vybojovať, je súboj ľudí a bánk.”

Reginald McKenna, prezident banky Bank Midland v Londýne – “Bohužiaľ bežný občan nechce poznať skutočnosť, že banky môžu (a aj tak robia) vytvárať a ničiť peniaze, podľa svojho želania. Sú to práve banky, ktoré majú pod kontrolou úvery štátu, usmerňujú politiku vlády a držia vo svojich rukách osudy ľudí.”

Phillip A. Benson, prezident asociácie amerických bankárov, 8. júna 1839 – “Neexistuje priamejší a lepší spôsob na dosiahnutie kontroly nad národom než prostredníctvom úverového systému (za pomoci jeho peňazí).” USA Banker's Magazine, 25. august 1924 – “Kapitál sa musí chrániť všetkými možnými formami v kombinácii so zákonodarstvom. Dlhy musia byť splácané, nesplácané dlhopisy a hypotéky musia byť čo najrýchlejšie zabavené. Keď súdnou cestou ľudia prídu o strechu nad hlavou, budú poslušnejší a ovládateľnejšími pomocou silnej ruky vlády, pôsobiacej prostredníctvom centrálnej finančnej moci, pod kontrolou predných finančníkov.

Táto pravda je dobre známa medzi elitou, ktorá sa teraz zasadzuje za vytvorenie finančného impéria na ovládnutie sveta.

Rozdelením voličov na rozličné skupiny prostredníctvom politického straníckeho systému môžeme ich nasmerovať, aby svoju energiu vybíjali v sporoch kvôli nepodstatným problémom. Keď si teda budeme počínať ostražito, dosiahneme všetko to, čo sa tak dobre naplánovalo a úspešne sa zrealizovalo.” "

Sir Denison Miller – Počas jedného zo svojich interview v roku 1921, keď sa ho spýtali, či počas prvej svetovej vojny financoval Austráliu sumou 700 miliónov dolárov prostredníctvom banky Commonwealth Bank, odpovedal: “Áno, je to tak, a keby bola vojna pokračovala, mohol som prispieť ešte raz rovnakou sumou.” Keď sa ho spýtali, či túto sumu mal k dispozícii pre produktívne účely v čase mieru, odpovedal “Áno”.

Z “Vráťte nám, čo ste ukoristili”, č. 2, autor Len Clampett.

“Aby bolo možné vykonávať prácu za mzdu, musia byť splnené tieto štyri podmienky:

• Práca, ktorú treba spraviť.
• Materiál potrebný na jej vykonanie.
• Pracovná sila.
• Peniaze na zaplatenie vykonanej práce.

Ak hociktorá z týchto podmienok nebude splnená, práca sa nezrealizuje. Je to prirodzený samoregulačný systém. Ak je práca, ktorú treba spraviť, ak nechýba materiál a chuť ľudí pracovať, jediné, čo treba, je vytvoriť peniaze. Je to veľmi jednoduché.”

“Položte si otázku, prečo dochádzalo k hospodárskym depresiám. Jediné, čo chýbalo spoločnosti, boli peniaze, aby mohla kupovať tovar a služby. Pracovnej sily bolo stále dosť. Práce, ktorú bolo treba vykonať, bolo všade dostatok. Materiál bol k dispozícii a tovaru bolo v obchodoch tiež dosť, resp. mohol byť vyrobený. Jediným problémom bol nedostatok peňazí.

Úryvok z listu firmy Rotschild Bros of London adresovaný jednej bankárskej firme v New Yorku zo dňa 25. júna 1863:

“Tých pár ľudí schopných pochopiť systém bude tak zaujatých honbou za ziskom, alebo tak závislých od jeho služieb, že od nich sa nemusíme obávať nijakej opozície. Na druhej strane väčšina obyvateľstva mentálne neschopná pochopiť nesmierne prednosti, ktoré kapitál ťaží z tohto systému, bude mlčky znášať jeho ťarchu a ľuďom ani neskrsne podozrenie, že tento systém škodí ich záujmom.”

Nasledujúci citát bol zverejnený v časopise Idaho Leader, dňa 26. augusta 1924 a bol dvakrát prednesený na pôde britského parlamentu: poslancom Johnom Evansom v roku 1926 a poslancom M.D. Cowanom na zasadnutí v 1930-1931.

V roku 1891 bol zaslaný americkým bankárom a ich agentom dôverný obežník, ktorý obsahoval tieto inštrukcie:

“Splnomocňujeme našich svojich úverových sprostredkovateľov v západných štátoch, aby poskytovali úvery garantované nehnuteľným majetkom so splatnosťou k 1. septembru 1894 a ani o deň neskôr.

Po 1. septembri 1894 nebudeme za žiadnu cenu predlžovať splatnosť pôžičiek.

Po 1. septembri budeme požadovať svoje peniaze – vyhlásime nesplatené hypotéky za prepadnuté a staneme sa hypotekárnymi veriteľmi.

Taktiež môžeme dostať dve tretiny všetkých fariem na západ od Mississipi a tisíce fariem na východ od veľkej Mississipi, za pre nás výhodnú cenu.

Takisto môžeme ovládnuť tri štvrtiny fariem na západe a peniaze celej krajiny.

Potom sa farmári, podobne ako v Anglicku, stanú nájomcami.”

V Spojených štátoch má emisiu peňazí pod kontrolou Federálny rezervný úrad. Nie je to vládny orgán ale rada súkromných bankárov. Väčšina z nás je presvedčená, že Federálny rezervný systém (Americká centrálna banka) je pobočkou vlády. ...Nie je to pravda... V roku 1913 prezident Woodrow Wilson podpísal dokument, ktorým vytvoril Federálny rezervný systém (Americkú centrálnu banku), ktorý uvrhol americký ľud do dlhového otroctva dovtedy, pokým nenastane moment, že sa prebudí zo svojho spánku a zvrhne tohto krutého tyrana.”

“Aby sme pochopili, ako funguje emisia peňazí, môžeme peniaze v ekonomike prirovnať k železničným lístkom. Lístky sú vytlačené tlačiarňou, ktorá dostala zaplatené za svoju prácu. Tlačiareň si nikdy nerobí nárok na vlastníctvo týchto vytlačených lístkov... A je nemysliteľné, aby železničná spoločnosť odmietla vydať cestujúcim miesto vo vlaku, pretože nemá vytlačený dostatočný počet lístkov. Z tých istých dôvodov vláda by nemala odmietať ľuďom prístup k bežnému obchodovaniu a priemyslu a tým ich vlastne vylučovať z ekonomického procesu tvrdením, že nemá peniaze.”

Predpokladajme, že si vláda požičia 10 miliónov dolárov. Vytlačenie bankoviek stojí bankárov zopár stoviek dolárov a trochu viac času zaberie zaúčtovanie. Myslíte si, že je spravodlivé, aby naši občania každodenne sa zodierali v práci, len aby ekonomicky udržali svoju rodinu a strechu nad jej hlavou, zatiaľ čo bankári tučnejú z týchto ziskov?

Úver vytvorený bankou vo vlastníctve štátu je lepší než úver vytvorený súkromnými bankami, pretože nie je potrebné vymáhať dlh od ľudí prostredníctvom daní a neexistuje nijaký úrok, ktorý by nafukoval celkové náklady. Verejná stavba realizovaná za peniaze banky vo vlastníctve štátu je aktívom, ktoré nahrádza peniaze vytvorené v momente ukončenia prác.

Problémy nezmiznú dovtedy, dokiaľ nenapravíme systém tvorby, ponuky a obehu peňazí. Keď sa tento problém vyrieši, všetko ostatné začne správne fungovať.

Každý z nás môže pomôcť, aby sa tento systém zmenil:

• Najdôležitejšia je osveta medzi ľuďmi. Zatiaľ iba veľmi málo ľudí pozná tieto informácie a rozumie im. Pomáhajte, prosím, rozširovať tieto informácie, či už prostredníctvom Internetu alebo mimo neho.
• Študujte tento predmet aj sami pre seba, aby ste lepšie porozumeli jeho podstatu.
• Bez ohľadu na svoje politické sympatie, presvedčte svojho poslanca, aby preskúmal a usiloval sa korigovať náš finančný systém. Pravdepodobne aj oni potrebujú osvetu!

Článek I Want The Earth Plus 5% lze nalézt na řadě serverů (stačí do Google zadat I want the earth plus 5%). Převzato ze stránek Paradigma.sk. Preklad Mikuláš Hučko.