Médiálna manipulácia

Nezáleží na tom ktorá strana vlastní zbrane, médiá rozhodnú na koho budú namierené.

Ktokoľvek, kto kontroluje médiá, kontroluje mysle ľudí.

Dôležitosť médií nie je snáď ani potrebné zdôrazdňovať. Vystihuje to napokon i úvodný citát a vtip, ktorý dokumentuje ako možno rovnakú skutočnosť posunúť do úplne iného svetla. Médiá vytvárajú politickú realitu, sú kľúčové pri voľbách, referendách a akýchkoľvek otázkach, kde je možné ovplyvniť verejnosť. Politik bez mediálnej priazne nemá reálne šance na zvolenie a to čo nie je v médiách akoby neexistovalo. Médiá usmerňujú politickú debatu alebo priamo vytvárajú témy, ktoré považujú za dôležité, zatiaľčo iné ignorujú. Navodzujú v spoločnosti atmosféru určitej reality, ktorú je takmer nemožné spochybniť. Ak by podobným spôsobom povedal niekto pre referendom o vstupe do EÚ, že je proti vstupu, zrejme by dodal apologetickú poznámku, ktorou by čiastočne ospravedlnil svoj postoj. Jeho konanie by vychádzalo z mediálnej atmosféry navodenej v spoločnosti, kedy zjavne všetci úspešní, múdri a vzdelaní sú za vstup do EÚ. Kto nie je, musí byť nevzdelaný a prízemný človek. Rovnakým spôsobom sa eliminuje kritika na témy, ktoré sa stali vnútornou súčasťou verejnej ortodoxie. Ak chce niekto napríklad kritizovať Rómov, zrejme bude predchádzať poznámka: "Nie som rasista, ale...", pretože kritikov tejto skupiny médiá radi označujú populárnou negatívnou nálepkou.

Ich možnosti sú však ďaleko širšie. Médiá vytvárajú v spoločnosti morálne štandardy - čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nie, vravia nám čo máme čítať, koho máme obdivovať a koho zatratiť, vytvárajú novodobých hrdinov a zločincov, vytvárajú náš názor na svet.

Všetci veria v demokraciu, slobodu, spravodlivosť, sú to dobré veci. Avšak niekto ich musí zadefinovať, niekto musí rozhodnúť, čo ešte demokraciou je a čo už nie. Ak to pomôže vládnej moci, je to demokratické, ak to podporí jej záujmy je to demokratické, ak ju to pomôže udržať pri moci, je to v záujme demokracie. Akvšak niekto pracuje proti týmto záujmom, logicky koná teda proti demokracii. Ak sú jej prívrženci netolerantní, ak trestajú sankciami, ak vraždia svojich politických nepriateľov, nie oni, ale jej nepriatelia budú zobrazení ako "hrozba demokracii." Ona definuje slovo "demokracia" a len jej definícia je povolená. Médiá sú v tomto jej konaní výdatnou pomocou, z ktorej benefitujú obe strany.Vývin za posledných niekoľko mesiacov vo svete to dostatočne dokumentuje. Dobrým príkadom je čudovanie sa nad tým, ako je možné, že vo voľbách dostal hlas jej nepriateľ - ako je možné, že systém demokracie to dovolil? Ak sa tak stalo, zrejme museli byť zmanipulovaní ľudia ale bo zlyhala sama demokracia, ktorú si ona zadefinovala.

Niektorí tvrdia, že určitej zaujatosti nie je možné sa v spravodajstve vyhnúť. Akékoľvek prekrútenie, ktoré nájdeme v správach spôsobuje vraj časový tlak, ľudské zlyhanie, omedzené miesto, nedostatok času, nedostatok financií alebo ťažkosti so spracovaním komplexného príbehu do krátkej správy. Ďalším argumentom je, že žiadne médium nemôže informovať o všetkom a určitá selektivita je nevyhnutná. Niektorí kritici tvrdia, že médiá sú senzáciechtivé a doterné. V skutočnosti sú však tiché a vyhýbavé. Vyhýbanie sa analýz a podstaty problémov - nespytujú ale konštatujú veci a javy a ticho ich akceptujú.

Súhlasím, že uvedené ťažkosti existujú. Avšak dovolil by som si polemizovať o tom, že mediálne dezinformácie sú len výsledkom nevinných chýb a každodenných problémov so spracovaním správ. Áno, tlač a televízia musia byť selektívne - avšak aký princíp selektivity sa uplatňuje? Mediálna zaujatosť sa neuplatňuje náhodným spôsobom, pohybuje sa rovnakým smerom opäť a opäť.

Zabudovaná jednostrannosť

hlavného prúdu médií sa odvíja od dominantnej ideológie, zriedkakedy sa odvážiac do vôd, kde by hrozil nepokoj zo strany tých, ktorí sú pri politickej a ekonomickej moci.

Vynechanie

Najčastejšou formou mediálneho ovplyvňovania je vynechanie. Občas nezahŕňa len dôležité informácie príbehu ale celý príbeh, ktorý môže byť zle vyložený opäť v súlade s mocou korporácií, vlád, skupín a ich záujmov. Keď sa Tylenolom otrávilo niekoľko ľudí, pre médiá to bola veľká správa, avšak pľúcna otrava tisícov zamestnancov fabriky ostala potlačená desiatky rokov napriek snahám robotníkov otravu medializovať. Počúvame desiatky príbehov o prenasledovaní a porušovaní ľudských práv na Kube, avšak takmer nič o brutálnom útlaku a masových vraždách amerických klientských štátov sponzorovaných Spojenými štátmi ako napríklad Turecko, Indonézia, Guatemala, Izrael...

Priame lži

Keď sa vynechanie ukáže nedostatočnou formou potlačenia správy, médiá rozširujú priame lži. CIA bola počas 40- tich rokov zapletená do obchodu s drogami v Taliansku, Francúzsku. Korzike. Indočíne, Strednej a Južnej Amerike a inde. Väčšina týchto aktivít bola podriadená kongresovému vyšetrovaniu a je verejnosti prístupná. Médiá, zdá sa, o tom nepočuli.

Nálepkovanie

Ako všetci v reklame, aj médiá sa snažia zmeniť naše vnímanie predmetu alebo udalosti pomocou pozitívnych alebo negatívnych nálepiek. Medzi pozitívne patria: stabilný, silná obrana, silné vedenie, zdravá ekonomika... Skutočne, kto by chcel nestabilitu, zraniteľnú obranu, slabé vedenie a chorú ekonomiku? Nálepka definuje predmet bez toho, žeby sme sa museli zaoberať podrobnosťami, ktoré by nás mohli priviesť k odlišným uzáverom. Medzi ďalšie negatívne nálepky patria: islamský teroristi, konšpiračné teórie, nacionalisti... Tieto, tak ako mnohé iné, sú tieto v médiách prezentované bez širších sociálnych súvislostí.

Rámovanie

Rámovanie je najefektívnejšie. Prispôsobením pravdy, zdôrazdnením alternatívnych faktov, zmenou pointy príbehu, vyzdvihnutím nepodstatných častí a potlačením dôležitých môžu komunikátori vytvoriť želateľný dojem bez toho, aby museli opustiť zjav zdanlivej objektívnosti. Rámovanie sa dosiahne spôsobom akým je správa podaná, jej umiestnenie, spôsob prezentovania, titulky a fotografie a vizuálne a zvukové efekty. Televízni komentátori tónom, štýlom vyvolajú doveryhodnosť a autoritatívne presvedčenie, ktoré je často vyjadrené poznámkami ako: "Ako to skončí? Len čas na to odpovie", alebo "Nikto to nevie s istotou povedať". Čo by sa dalo preložiť do "Neviem to a ak to neviem ja, potom to nevie nikto."

Noam Chomsky svojho času veľmi správne anaylzoval prijateľnú debatu v spoločnosti, ktorá sa deje v určitých, dopredu zadefinovaných hraniciach. V rámci týchto hraníc sa vytvorí široká a protichodná diskusia, ktorá vzbudí dojem, že v spoločnosti existuje široké spektrum názorov a sloboda prejavu. Málo ľudí si však uvedomí, že celá debata spadá do ohraničeného rámca, mimo ktorého je akákoľvek debata vylúčená. Dobrým príkladom tohoto je týždenník Domino fórum.

V takmer každej oblasti domácej alebo zahraničnej politiky novinári sa často stávajú "stenografmi moci." Pri dotaze na tento fakt, odpovedajú, že jednoducho nemôžu vsúvať osobnú ideológiu do ich správ. To ich vlastne nikto nežiada. Problém je v tom, že to tak či onak robia. Ich osobné ideologické percepcie a presvedčenia je často možné vycítiť i pre bežného laika. Väčšinou, ako som už spomínal súladia s vládnúcou ideológiou a stávajú sa tak jej nositeľmi a šíriteľmi. Tento súzvuk sa často označuje pojmom "objektívnosť." U redaktorov Markízy je takmer vždy možné uhádnuť na ktorej strane politickej rieky stoja.

Falošná rovnováha

V súlade s predpismi dobrej žurnalistiky, tlač by mala prinášať rôzne zdroje na pokrytie oboch strán príbehu. V skutočnosti sú však obe strany zriedka rovnako zastúpené. Jedna štúdia zistila, že interviá so skupinami ľudí z určitého politického spektra sú robené sólo, kým iných názory sú "vyvažované" opačným spektrom, čím vlastne obe strany nie sú skutočne oboma stranami. Určité názorové prúdy sú úplne ignorované. Pokrytie konfliktu na Strednom východe sa takmer tradične deje jednostranne, bez základných princípov rovnováhy a historických reálií, vyváženého spravodajstva a teda objektivity. Príčiny sú opäť jednoduché a čiastočne súvisia so zahranično-politickou orientáciou krajiny.

Médiá menia naše potreby, prevracajú ich, predefinujú a robia to tak často, až kým si ich sami osvojíme. Rozdeľujú ľudí do kategórií, na tých, s ktorými je ľahké sa identifikovať, ľudí, ktorí hrajú s oficiálnou ideológiou a sú zobrazovaní ako úspešní a tí druhí, na ktorých mieste by nechcel byť predsa nikto. Sú veľmi opatrné vo výbere slov, termínov, opisov situácií a jednotlivcov. Používaním hodnotiacich slovíčok posúvajú správu v našom vedomí do inej roviny - pozitívnej alebo negatívnej bez toho, aby sme si to v toku správ uvedomili. Tieto slovíčka sa líšia od pridávania hodnotiacich adjektív až po silné nálepky spomenuté vyššie, s ktorými si verejnosť automaticky zosobní pozitívnu alebo negatívnu predstavu. Čím citlivejšia a pre vládnu moc dôležitejšia je téma, tým viac sa podprahová manipulácia v médiách uplatňuje. Známy je prípad z nedávnej minulosti, kedy bola televízia Markíza pokutovaná za používanie hodnotiacich slovíčok vo svojom hlavnom spravodajstve.

Cieľovým objektom médií je podľa Lipmanna "popletené stádo" alebo "diváci akcie", t.j. bežní ľudia, ktorým je súdené neprekážať mocným. Doktrinálny systém propagandy im definuje základné hodnoty a vnúti schémy správania, ktoré mu vyhovujú: pasivita, podriadenosť autorite, hon za ziskom, nezáujem o potreby druhých, individializmus, strach zo skutočných či fiktívnych nepriateľov... Cieľom je udržať popletené stádo v popletenosti a zabrániť mu akémukoľvek aktívnemu odporu. Načo by stádo malo vedieť čo sa naozaj vo svete deje? To je nežiadúce, pretože potom by sa mohlo rozhodnúť to zmeniť. Status quo je vyhovujúci stav. Výborným príkladom sú Spojené štáty americké.

Podľa Lipmanna je možné propagandou doviesť verejnosť k súhlasu s takými vecami, ktoré by inak nechcela. Propaganda je pre demokraciu to, čo kyjak v totalitnom štáte. Z utvárania verejnej mienky sa stal biznis, na ktorý sa vydávajú ročne miliardy dolárov. Hlavným cieľom je samozrejme jej kontrola. Nepoužívajú sa metódy rozháňania ľudí na námestiach a ich bitie. Používajú sa jemnejšie a sofistikovanejšie metódy, ich konečný cieľ sa však nijak nelíši od predchádzajúcich. Ľudia schopní vyrábať súhlas sú tí, ktorí majú zdroje a moc robiť tak.

Médiá "demokratického kapitalizmu" fungujú vlastne výborne. Ich úlohou nie je informovať, ale dezinformovať, nepokročiť v demokratických procesoch, ale umlčať ich. Ich úlohou je vyvolať dojem, že sa živo zaujímajú o javy každodenného života, hovoriac tak veľa a podajúc tak málo, ponúkajúc veľa kalórií s malou výživnou hodnotou.

Článek byl převzat ze serveru Proti Prúdu.